Včelárstvo v dejinách ľudstva

Záujem človeka o včely, presnejšie o včelie produkty, začal dávno pred vznikom poľnohospodárstva. Včela žila v Európe odpradávna, čo dokazujú aj skameneliny z treťohôr nájdené v baltskom jantári. Najstaršie doklady o odoberaní medu včelám poznáme zo skalných kresieb z obdobia pred rozšírením poľnohospodárskych civilizácií – známa je napríklad skalná kresba v Pavúčej jaskyni (La Araña) na východe Španielska, stará najmenej osemtisíc rokov – či z reliéfov skalných obydlí v tureckej Anatólii. Pracovitosť včiel, tajomnosť života včelstiev a obľúbenosť medu a vosku im zabezpečili pevné miesto v slovesnom i materiálnom umení takmer všetkých národov, kultúrnych a náboženských spoločenstiev sveta. Prvé doklady o chove včiel pochádzajú z Egypta, kde boli chované v hlinených úľoch už štyritisíc rokov pred n. l.. Včely a človeka spája história dlhá milióny rokov. Podobne ako človek, aj prapôvodné včely pochádzali z Afriky, odkiaľ sa rozšírili na iné kontinenty. Med je jednou z najstarších zložiek ľudskej potravy – naši prapredkovia si pochutnávali na mede, vybranom z hniezd divých včiel dávno predtým, ako sa naučili zasiať prvé obilné zrno.

Včelárstvo na Slovensku

Prvú zmienku o včelárení na Slovensku zaznamenal grécky filozof Priscus, ktorý prišiel v roku 448 n. l. s posolstvom cisára Theodósia k hunskému vodcovi Attilovi. Priscus napísal: „Z dedín nám prinášali ľudia potravu, namiesto obilia proso a namiesto vína med, tak menujú to obyvatelia týchto miest.“ Priscus vtedy slovenské slovo med pogréčtil na medos. Písomné doklady o včelách sa nám dochovali aj z obdobia Moravského kniežatstva. V arabskom cestopise Kniha ciest a krajín z obdobia panovania Mojmíra II. sa v časti o Slovákoch okrem iného uvádza: „ Majú akési drevené nádobynádoby na stojanoch, v ktorých sú vyvŕtané otvory pre včely a ich med a tieto drevené nádoby nazývajú ulidž…Nápoje si zhotovujú z medu. Majú mnoho nápoja a medu a sú medzi nimi aj takí čo majú sto veľkých nádob medoviny.“

Tak, ako sa človek snažil uloviť zver alebo chytiť rybu, tak sa pokúšal ukoristiť včely a ich med. Primitívny včelár pozorovaním zistil, že včely sa počas pokročilej jari roja a hľadajú nový príbytok. Aby nové hniezdo ostalo nablízku, vysekal do vhodného vedľajšieho stromu brť (dutinu), ktorú vyrojené včely radi obsadzovali. Tento spôsob včelárenia, nazývaný ako brtníctvo, má svoje začiatky už v posledných storočiach pred našim letopočtom a vrchol dosiahol v stredoveku.

Brtníci sa združovali do spoločenstiev. Na ich čele stál starosta, ktorý zastupoval brtníkov pred vrchnosťou a staral sa o to, aby sa dodržiavali artikuly, ktoré obsahovali ich práva a povinnosti. Nezhody medzi sebou riešili aj pomocou takých dokumentov, akými boli Žilinské rojové právo z roku 1378, či Dolnorakúsky traktát z roku 1678.

Časom si včelári preniesli kmene stromov so včelami k domu, tiež začali dlabať z hrubých kmeňov stromov kláty a robiť úle z hrubých dosák. Plietli aj koše zo slamy alebo z prútia.

Slovensko, oplývajúce lesmi a lúkami, malo vhodné podmienky na chov včiel a včelárstvo bolo dobrým zdrojom príjmov. Medom a voskom sa platili dane. Chov včiel mal preto veľký hospodársky význam a k tomu aj zodpovedajúce privilégiá. Med bol totiž jediným sladidlom a sviečky sa robili len zo včelieho vosku. Objavením Ameriky a otvorením morských ciest do východnej Indie sa doviezlo do Európy množstvo cukru. Na zmiernenie následkov vydala Mária Terézia v rokoch 1775 a 1776 včelárske patenty, ktorými štát podporoval rozvoj včelárstva. Panovník Jozef II. v roku 1785 zrušil poddanstvo, Ferdinand V. v roku 1836 zrušil tzv. malú dežmu, do ktorej patrila aj daň zo včiel.

Včelárske spolky.

Slovenskí včelári sa na ochranu svojich záujmov a šírení osvety začali na miestnej a regionálnej úrovni združovať do spolkov už v 19. storočí. Ako prvá vznikla v Banskej Bystrici Spoločnosť priateľov včelárstva (1810). V rámci hospodárskych a záhradníckych spolkov sa organizovali včelári v Spišskej župe (1841), v Bratislave (1861), v Spišskom Podhradí (1864) i v Kežmarku (1865) a Košiciach (1865) s pôsobnosťou v stolici abovsko-turnianskej, gemerskej, šarišskej, spišskej, zemplínskej, berežskej a borožskej.

Spolok včelárov slovenských v Hornom Uhorsku založený kat. farárom Štefanom Závodníkom v roku 1869 v Pružine, mal vo svojom programe už celoslovenskú pôsobnosť. Uhorská vláda však jeho stanovy neschválila, preto musel zaniknúť, hoci vznikol o 11 rokov skôr ako Orságos Magyar Meheszeti Egyesület (Celoštátna maďarská včelárska organizácia). Lebo šírenie osvety v tomto viacnárodnom štáte sa mohlo konať len prostredníctvom maďarskej reči.

Snaha po organizovaní však neustala. Organizovanie včelárov do spolkov má na našom území vyše 150 ročnú tradíciu.

Podmienky na organizovanie včelárov v celoslovenskom rozsahu nastali až po vymanení spod maďarskej nadvlády. Prvý pokus urobil ev. farár S. Chorvát, keď 7. 4. 1919 založil celoslovenský spolok v Turčianskych Tepliciach a vydal jedno číslo časopisu Slovenský včelár s výzvou pre včelárov, aby sa prihlásili do spolku.

Na utvorenie ústredného včelárskeho spolku bolo však potrebné najprv vytvoriť širokú členskú základňu. Ministerstvo poľnohospodárstva v Prahe vyslalo na Slovensko českých vládnych včelárskych expertov, ktorí od konca apríla 1919 začali pomáhať pri organizovaní včelárskych spolkov. K 1. 8. 1919 bolo založených 44 spolkov

Okrem spolkov osvetu šírili aj knihy, noviny a časopisy. Prvá včelárska kniha vydaná na Slovensku v reči ľudu Krátke naučení o včeličkách, kterak se celoročne s obzvláštním užitkem obsluhovati majiod neznámeho autora vyšla v Skalici v roku 1775. V roku 1792 vyšla v Banskej Bystrici kniha Jána Glosyusa Obsah potrebných naučení a pravidel vedle kterýchž se včely rozšafne a s užitkem opatrovati daji.

V Martine vydával A. M. Čerňanský časopis Včelár a ovocinár (1893 – 1896), v Spišskej Novej vsi M. Pomekáč časopis Praktický včelár (1904 – 1908). Zemské ústredie včelárskych spolkov na Slovensku prijalo pri vzniku Československa v roku 1919 ponuku, aby časopis Český včelár, pokiaľ sa na Slovensku pomery neustália, bol spoločným spolkovým časopisom. M. Pomekáč vydával v Spišskej Novej Vsi časopis Včelár na Slovensku (1922 – 1923). Valné zhromaždenie Zemského ústredia včelárskych spolkov na Slovensku prijalo 15. 8. 1922 v Piešťanoch rozhodnutie vydávať od roku 1923 vlastný spolkový časopis Slovenský včelár. V roku 1953 bol z protislovenských politických dôvodov zrušený, od roku 1957 doteraz vychádza pod názvom Včelár.

Slovenské včelárstvo potrebovalo aj výskumnú základňu. Preto bola na jar 1921 zriadená pokusná včelárska farma vo Svaríne. Výskumnú včelársku stanicu v Liptovskom Hrádku uviedli do činnosti v roku 1928. Vedecký výskum sa v nej začal vykonávať v roku 1934 a štatút výskumného ústavu je bol priznaný v roku 1939.

V roku 1926 prišiel JUDr. J. Gašperík s myšlienkou zriadiť pre slovenských včelárov dôstojný spoločenský, kultúrny a vzdelávací stánok. Včelársku paseku v Kráľovej pri Senci začal stavať v marci 1930 M. Pattermann podľa projektov J. Tvarožka. Slávnostné otvorenie sa konalo 15. 8. 1932. Keď po Viedenskej arbitráži v roku 1938 slovenskí včelári o paseku v Kráľovej pri Senci prišli, podujal sa JUDr. Koloman Novacký o vybudovanie náhrady v Prievidzi. V lokalite Cígeľ v roku 1939 postavil novú paseku Púšť. V roku 1961 bola predaná bani Cígeľ.

Mládež mohla študovať včelárstvo od roku 1952 na Včelárskej škole v Liptovskom Hrádku, od roku 1966 i na Poľnohospodárskych odborných učilištiach na Myjave, v Želiezovciach a v Starej Ľubovni, od roku 1969 tiež na Strednej poľnohospodárskej škole v Piešťanoch. Včelárstvo sa vyučovalo i na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, od roku 1953 choroby včiel na Vysokej škole veterinárskej v Košiciach. Radoví včelári sa vzdelávali na Včelárskych ľudových akadémiách.

V rokoch bol 1971 – 1975 vybudovaný na Včelárskej paseke v Kráľovej pri Senci včelársky skanzen, ktorý tvorí vyše 150 exponátov. Tvoria ich včelíny a voľne stojacie úle.

100 rokov histórie včelárstva v Turci.

25. apríla 1919 sa v Turčianskom Svätom Martine stretli zanietení včelári, aby po vzájomnej dohode založili v Turčianskej župe spolok s dobovým názvom – Včelárske družstvo. Za prvého predsedu bol zvolený Pavol Štrake, vážený občan, richtár mesta, historická osobnosť Martinskej deklarácie. Aj z tohto vidno, aké spoločenské postavenie mali včelári tej doby. Martinčania sa snažili. So súhlasom Ústredia usporiadali v dňoch 24. – 26. júla 1921 prvú slovenskú včelársku výstavu spojenú s Celoslovenským zjazdom na vysokej organizačnej úrovni. Vystavovali včely, rôzne úle, náradie, medové pivo i medovinu a úplnú novinku – medomet sústavy Logyho na vytáčanie z oboch strán. Pre účastníkov dokonca vybavili tretinovú zľavu na železnici a pre exponáty zadarmo.

V roku 1931 malo Včelárske družstvo už 75 členov s vyše 1 000 včelstvami.

V roku 1945 na základe pozemkovej reformy bola spolku pridelená plocha 25 ha v katastri obce Záturčie, určená na obhospo-darovanie a pestovanie nektárodajných kultúr.

V roku 1952 trápil turčianskych včelárov zvýšený výskyt chorôb včiel, najmä moru plodu v Šútove, Valči, Bystričke i Martine. To spôsobilo niekoľkoročné uzávery. Ani to však nemalo podstatný vplyv na lokálny rozvoj, takže v r. 1964 mal spolok už 420 členov a vyše 4 000 včelstiev. V období rokov 1958 – 1963 stála na čele spolku žena – pani Skukálková. Najväčšia včelárka v histórii spolku bola prvou učiteľkou medového pečiva na Slovensku i producentkou materskej kašičky. Pani Skukálková bola tiež výbornou prednášateľkou.

V období 60. – tych rokov 20. storočia sa pre včelárov v Turci stávajú veľkým problémom medvede.

V rokoch 1964 – 68 zničili približne 300 včelstiev. No medvede znepríjemňujú život a prácu včelárom dodnes.

V sedemdesiatych rokoch sa nárastu členstva prispôsobuje aj organizačná štruktúra organizácie. Menia a prispôsobujú sa obvodové skupiny, ktoré sa zachovali až do súčasnosti. Kontakt a informovanosť zabezpečuje obvodový dôverník. Zveľaďuje sa včelárska paseka, nakupujú sa nové včelstvá, vysádzajú stromy – lipy a agáty. Včelári si organizujú tiež tematické autobusové zájazdy do Poľska. Kráľovej, L. Hrádku, atď. V priebehu rokov včelári v spolupráci so Zväzom záhradkárov pripravili niekoľko tematických výstav v Martine i vo Vrútkach.

Včelárska paseka.

Po zhodnotení rôznych návrhov vo výbore organizácie a po rokovaniach so štátnou správou bol v „akcii Z“ odsúhlasený projekt výstavby kompletnej včelárskej paseky s dotáciou 100 000 Kčs. Oficiálne stavebné povolenie bolo vydané 24. 4. 1984. Rozbehli sa hromadné brigády s rozpisom pre jednotlivé obvody. Z dnešného pohľadu to bola obdivuhodná aktivita, včelári brigádnicky a zadarmo odpracovali 10 584 hodín. Preberacie konanie prebehlo 22. 11. 1984 a krátko na to sa v nových priestoroch už konalo zasadnutie predsedníctva ÚV SZV. Aj s odstupom rokov môžeme konštatovať, že v Turci vzniklo výnimočné, jedinečné dielo v rámci celého Slovenska. Do funkcie správcu paseky bol ustanovený František Kyška, ktorý sa o ňu svedomito staral vyše 30 rokov.

V deväťdesiatych rokoch sa žiaľ, zhoršuje zdravotná situácia včelstiev v Turci. Smutný bol aj rok 2002, keď zrejme pre slabú účinnosť liečiv, prípadne pre vzniknutú rezistenciu klieštika na liečivo, vyhynula takmer polovica včelstiev. Odvtedy sa situácia zlepšila, včelári sa naučili účinne bojovať s klieštikom, pribudli aj vedomosti a skúsenosti ako reagovať na zmenenú, zhoršenú ekologickú i zdravotnú situáciu v regióne. Žiaľ, do dnešných dní sa nedarí úspešne bojovať s morom včelieho plodu. Zatiaľ chýba účinný liek, vznikajú aj nové ohniská moru. Preto martinská organizácia SZV organizuje od roku 2000 častejšie prednášky s najkvalitnejšími odborníkmi, expertmi z vysokých škôl, Ústavu včelárstva.

K lepšiemu sa postupne mení spoločenské povedomie o postavení a význame včiel a včelárov pre prírodu a spoločnosť. Slovenský zväz včelárov cielene propaguje a zdôrazňuje kvalitu domácich, slovenských medov. Bojuje sa aj proti cestným predajcom „akožemedov“. Hlása sa téza – majte svojho včelára. Priemerná spotreba na obyvateľa sa strojnásobuje, takže zvlášť v turčianskych horských podmienkach nemajú včelári problém s odbytom. Do ich radov pribúdajú v tomto období aj noví, mladí a vzdelaní včelári.

Je nemožné vo vymedzenom priestore obsiahnuť 100 rokov tejto organizácie. Nemožno uviesť mená všetkých, ktorí sa pričinili o úspešnú činnosť spolku, ale odkaz ich neúnavnej práce a snažení ostáva tu dnes a bude s nami aj zajtra.

Nuž, kto by mal teda včeláriť?

„Najmä ten, kto cíti zodpovednosť za prírodu, kto cíti potrebu nežiť len pre seba. Ten včelári – z lásky. Cez včely si dáva pocit uspokojenia, duševnej rovnováhy, úžasu z krásy a múdrosti stvorenej prírody. A to je to podstatnejšie a dôležitejšie, je to potrava pre našu dušu.

Včely nás učia trpezlivosti a pokore. Pri nich pochopíme, že na svete je veľa vecí, ktoré nezmeníme, všetko má svoj čas. Preto svoj čas a svoju energiu venujme tomu, čo dokážeme posunúť k lepšiemu. Na stene egyptskej pyramídovej hrobky spred 4000 rokov je to stručnejšie napísané slovami :“ Buď osožný pre iných.“

Nie egoizmus. To, čo robíme len sebe a pre seba sa raz spolu s nami stratí do nenávratna. Tak asi len to dobré, múdre a osožné, čo spravíme pre iných zostáva tu i naďalej ako spomienka na nás.

Téza o pomoci svojmu blížnemu je nielen základnou tézou kresťanského učenia na ktorom je formovaná naša kultúra a etika . Pri hlbšom pohľade si uvedomíme, že je to i základná myšlienka, na ktorej bol pred sto rokmi formovaný vznik turčianskeho včelárskeho spolku. Držme sa týchto zásad, nech sme hrdými následníkmi v šľapajach našich predkov, nech znovu i po ďalších sto rokoch tu budú nielen včely, ale i dobrí, múdri a starostliví pokračovatelia toho pekného a zmysluplného o čo sa dnes my snažíme.“

Súčasnosť včelárstva v Turci

Jednou z rodín, ktorá sa venuje chovu včiel už niekoľko generácií je rodina Štefana Bindasa. Rozprávali sme sa s ním o súčasnom včelárstve v turčianskom regióne. Hovoril nám o tom, čo všetko musí robiť pre to aby včely boli zdravé, aj o tom ako včelárstvo ovplyvňujú klimatické zmeny, otepľovanie. Okrem iného, nás zaujímalo ako dokáže laik rozpoznať kvalitný med od nekvalitného.

Štefan Bindas: „ Pravý med musí kryštalizovať, to je kľúčová vlastnosť. Veľa zákazníkov však procesom tvorby medu nerozumie. Napríklad prečo im dávame cukor – keď med včelám zoberieme, musíme ich nakŕmiť cukrom, lebo by cez zimu zahynuli. Cez zimu ho spotrebujú pre seba a mladé včely.

Pravý med má kryštalickú štruktúru a priemyselne vyrábané medy sú skôr stále tekuté, vodové.

Teraz sa vyrábajú rôzne minerálne dosladzované vody. V priemysle používajú škrobové sirupy. Niektorí producenti špekulujú, ťažia z medu, pridávajú farbivá a podobne. Dokonca niekedy sa ani nedá rozoznať či je med pravý alebo falšovaný, jedine laboratórnym vyšetrením. Med, ktorý kryštalizuje je zaručene dobrý. Nemeckí a holandskí zákazníci chcú len pastované medy, ktoré kryštalizujú. Sú naučení, že nechcú vôbec tekuté medy. U nás keď vidí zákazník kryštalizovaný med, tak ho nechce, lebo vraj nie je dobrý. Ale je to presne naopak. Ja tiež skladujem med v teplej miestnosti, aby vydržal. Ak ho nechám skryštalizovať, tak ho musím v termokomore stekutiť pri určitej teplote najviac, aby sa pomaličky rozpúšťal a neznehodnotila sa jeho štruktúra.“

Nielen med

Štefan Bindas sa nezameriava iba na výrobu medu. O svojich ďalších produktoch nám povedal:„Okrem medu máme iné produkty, napríklad propolis, ktorý ľudia poznajú ako všeliek. Používa sa na ekzémy, zápaly a rany. Dá sa použiť do mastí na natieranie kĺbov, kde pôsobí protizápalovo. Ako prírodné liečivo je veľmi dobré a je známe už dlhé roky. Máme aj obnôžkový peľ, ktorý včely znášajú zo všetkých kvietkov. Peľ je veľmi dobrý produkt, ktorý podporuje imunitu, pomáha pri regenerácii pečene i prostaty.

No včely tvoria aj materskú kašičku zmiešaním medov s peľom. Je to známy všeliek. Využíva sa na ženské problémy a má vplyv na dlhovekosť. Aj svoju matku kŕmia včely práve materskou kašičkou.“

Materská kašička je trochu trpká, kyslá, tak ju treba dosladzovať medom. Cukor vôbec nepoužívam, čo sa týka sladenia. Prírodný cukor nahrádza energiu rýchlejšie. Organizmus sa skôr regeneruje ako zo sacharózy, ktorá vzniká z repného cukru a viaže tuky – toto nie sú zdravé cukry, tomu sa hovorí, že tento cukor je ako biela smrť.

Včely pre zdravie človeka.

Včely a včelie produkty majú veľký význam pre zdravie človeka. Štefan Bindas: „Včely nie sú len producentmi chutného medu, ale aj prírodnými liečiteľkami.

Apiterapia je umenie využívať produkty včiel, všetko od obnôžkového peľu po materskú kašičku, na zvýšenie energie tela a zlepšenie zdravotného stavu.

Moderná veda v súčasnosti prichádza na čoraz viac výhod, ktoré činnosť včiel prináša. Tieto malé tvory, ktorých sa mnohí aj bojíme, sú však súčasťou medicíny už tisícročia.

rodukty včiel a ich účinky na ľudské telo poznali aj lekári zo starého Egypta, Ruska a Číny.

Vplyv včelích produktov ako med, peľ, materská kašička, perga, propolis a ďalších má na zdravie človeka blahodarný vplyv vďaka svojmu hodnotnému zloženiu a obsahu biologicky aktívnych látok. Obsah vitamínov, enzýmov a mikroelementov v mede nemá v živočíšnych produktoch obdobu.

Pomáhajú zlepšiť zdravotný stav ľudí trpiacich autoimunitnými ochoreniami, rakovinou, Alzheimerom, HPV, sklerózou multiplex či artritídou. Baktéria v žalúdku včely vraj môže pôsobiť ako prírodné antibiotikum.

Už som spomínal obnôžkový peľ. Aminokyselinové zloženie obnôžkového peľu má blízko k iným, na bielkoviny bohatým potravinám, ako mäso, mlieko či vajcia.

Vzniká už na rastline potom, ako ho včela spojí do väčšej hrudky. Tento peľ včely ukladajú do úľa, kde kvasí a zreje. Včely ho využívajú ako hlavnú potravinu pre správny vývoj potomstva. Už 30 gramov peľu pokrýva dennú ľudskú potrebu esenciálnych aminokyselín.

Peľ pomáha organizmu vyrovnať sa s fyzickou, ale aj psychickou záťažou, okrem toho chráni pečeň, detoxikuje organizmus a posilňuje činnosť srdca.

Včelí peľ však patrí medzi alergény. Ak ste alergik, s užívaním opatrne. Radšej sa predtým poraďte so svojim lekárom. K včelím produktom patrí aj takzvaný apisan získavaný špeciálnu technológiou z mŕtvych telíčok včiel. Ide o nestráviteľnú látku, ktorá vďaka svojej vlastnosti viazať v hrubom čreve tuky a tým blokovať ich vstrebávanie, znižuje hladinu cholesterolu v krvi.

Týmto tiež znižuje vysoký krvný tlak a riziko vzniku srdcovocievnych ochorení. A keďže je to prírodná vláknina, znižuje pocit hladu, zlepšuje funkciu hrubého čreva a tým predchádza vzniku ochorení gastrointestinálneho traktu akým je aj rakovina hrubého čreva.

Má schopnosť na seba viazať ťažké kovy a vyplavovať ich von z tela.Ďalšou špecifickou formou apiterapie je aplikácia apitoxínu pomocou včelích bodnutí a elektroforézy, ultrazvukové inhalácie a inhalácia vzduchu z včelích úľov zvaná apiresterapia.

„Zázračný“ propolis

Štefan Bindas: „Vynikajúcim liečivým produktom je propolis. Je to zmes živíc, vosku, éterických olejov a ďalších biologicky aktívnych prírodných látok. Jeho účinnosť sa zvyšuje pri kombinácií s liehom, kde sa zintenzívňujú jeho prírodné antiseptické a antivírusové vlastnosti.

Jeho úlohou v prírode je zaceliť rany a chrániť stromy pred baktériami, hubami a hmyzom, z čoho vyplýva jeho potenciál aj pri liečení ľudí. Viacerými štúdiami je dokázané, že propolis má široké spektrum biologických a farmakolo-gických účinkov. Využíva sa pri ošetrovaní chronických a ťažko sa hojacich rán.

Spomínal som už aj materskú kašičku. Nazýva sa aj elixír včelích kráľovien. Ide o biely kašovitý výlučok včiel robotníc. Má typickú vôňu a kyselkavú chuť. Je významným biostimulátorom, okrem iného normalizuje metabolické procesy v organizme, zosilňuje fermentatívnu aktivitu, zlepšuje výživu tkanív, reguluje výživu buniek, hormonálnu činnosť, upravuje poruchy nervového systému, znižuje hladinu cholesterolu a triglyceridov.

Uskladnená doma vydrží menej než med. V chladničke ju môžete skladovať pol roka, zmrazená vydrží bez ujmy na kvalite dva až tri roky.Zaujímavosťou tiež je, že zvyšuje ženskú a mužskú plodnosť, libido, reguluje menštruačný cyklus a zmierňuje problémy s menopauzou.

Turčianske kráľovstvo včiel a čírej vody.

Štefan Bindas bol tiež jedným z iniciátorov vytvorenia veľkého kultúrno – vzdelávacieho podujatia zameraného na propagáciu včelárstva, včelích produktov a všetkého, čo je s včelami spojené, teda i prírodného bohatstva turčianskeho regiónu. V roku 2015 sa v obci Necpaly prvý krát konalo podujatie Turčianske medobranie a vodosláva, ktoré si ihneď získalo obľubu tisícok návštevníkov. Dnes je už peknou a vyhľadávanu tradičnou akciou. Preto už v roku 2016 bolo vyhlásené Turčianske kráľovstvo včiel a čírej vody so sídlom v Necpaloch. Kráľovstvo je najmä atraktívnou formou a spôsobom ako propagovať včelárstvo a prírodné a tradičné hodnoty turčianskeho regiónu.

autor: Tomáš Hulej
konzultácia: Jan Farský

Použité materiály:
– Borislav Bukovský – Výročná správa ZO SZV Martin (1919 – 2019)
– Kronika ZO SZV Martin
– verejne prístupné zdroje + internet
Foto: J. Farský, kronika ZO SZV Martin, J. Meriač, verejne prístupné zdroje